Cieľom tohto článku nie je vyčerpávajúco hodnotiť všetky opatrenia vlády SR. Chcem upozorniť na potrebu vyvažovať neokonzervatívne a neoliberálne riešenia Keynesovými a naopak, čo čiastočne naznačil aj Daniel Dujava vo svojom článku „Hayek alebo Keynes?“.

Vláda v rámci svojich vyše 60-tich protikrízových opatrení sa podľa vlastných slov zameriavala na štyri veci – na stimuláciu dopytu (šrotovné, zatepľovanie, výstavba diaľnic), na zachovanie zamestnanosti (platenie odvodov za zamestnancov, sociálne podniky, opatrenia aktívnej politiky trhu práce), ochrana finančného sektora (kontrola materských bánk, aby nevyťahovali likviditu zo slovenských dcér, 100%-né krytie vkladov v bankách) a zlepšenia podnikateľskej klímy (rýchlejšie vrátenie DPH, zvýšenie nezdaniteľného minima). Nesystémový a nekoncepčný mix nápadov, pri ktorých chýbala akákoľvek cost-benefit analýza. Ani sa tomu netreba čudovať, keď väčšina členov „protikrízovej rady“ nemá ekonomické vzdelanie (drvivá väčšina členov je z vlády alebo z odborov; zamestnávatelia tam hrajú druhé husle) a už vonkoncom nie národohospodárskeho zamerania.

Čomu sa ja veľmi čudujem, je zmýšľanie študentov, doktorandov a mladých pedagógov na našej škole, ktorí takmer unisono odmietajú štátne zásahy v čase krízy a keď už, tak len na zlepšenie podnikateľského prostredia. V duchu neoliberalizmu a neokonzervativizmu. Keynesa a jeho návrhy úplne odmietajú. Akoby zabúdali na to, čo vytiahlo svetovú ekonomiku z Veľkej hospodárskej „depky“. Alebo možno podceňujú úlohu vtedajších štátnych zásahov a myslia si, že svet by sa z krízy vylízal aj bez štátnych intervencií. Neviem. Nevidím im do hlavy. Navrhujem teda pozrieť sa bližšie na oba smery.

Začnime Keynesom, keďže starší majú prednosť. Keynes navrhoval v čase hospodárskeho poklesu stimulovať celkový efektívny dopyt cez fiškálnu politiku. Infraštruktúrne projekty, zatepľovacie programy, výstavba elektrární....všetko projekty, s ktorými by Keynes súhlasil. Takisto súhlasil aj s použitím monetárnej politiky, ale videl jej obmedzenia v podobe pasce likvidity a investičnej pasce (a dovolím si tvrdenie, že do istej miery prípad investičnej pasce nastal na začiatku krízy, pretože investície ako subagregát HDP zamierili smerom nadol ako prvé aj napriek „vagónom“ likvidity dodaných centrálnymi bankami). Vráťme sa však na začiatok a rozoberme si, prečo stimulovať efektívny dopyt! Vychádzajme zo známej výdavkovej rovnice pre output:

HDP = C + I + G + Ex – Im

Čo sa stalo v čase krízy? Investície I zamierili prudko nadol, export Ex tiež zamieril prudko nadol, plno ľudí stratí svoje zamestnanie, v novinách o ničom inom ako o kríze a prepúšťaní ani nehovoria a tak každý rozumný človek obmedzí svoje výdavky a šetrí na horšie časy – čiže aj spotreba C nám zamierila prudko nadol, spolu so spotrebou poklesne aj import Im, ale menej ako spotreba, takže to nás nezachráni. Tým, že poklesne spotreba, ešte viac vzrastie nezamestnanosť a tým ešte viac vzrastie počet ľudí bez práce a dostávame sa do špirály. Keďže podobné procesy sa dejú aj v zahraničí, naďalej klesá export a zamestnanosť v odvetviach zameraných na vývoz. Ani si nestihneme všimnúť a už tu máme 20-30 %-nú nezamestnanosť a demonštrácie v uliciach a na ich čele demagógov a revolucionárov.

A čo má robiť vláda? Stále môže ovplyvniť vládnu spotrebu G a keď chce spomínaným javom zabrániť musí zvýšiť svoje výdavky aj za cenu zadlženia. Takisto môže (a je to oveľa lacnejšie ako veľké infraštruktúrne projekty) na určitý čas dotáciami zdeformovať ceny (viď šrotovné a zatepľovanie) a podporiť tým spotrebu domácností. Pomocou monetárnej politiky môže znížením úrokovej miery alebo dodaním likvidity obnoviť zaseknuté poskytovanie úverov a podporiť investície.

Určite má Keynesova teória zopár úzkych miest, ale ako taká má za úlohu zabrániť panike a spomínaným špirálovitým procesom. Panika je jeden z významných momentov, ktoré akcelerujú a prehlbujú krízové udalosti (o nej hovoril aj Ivan Mikloš na nedávnej prednáške na našej škole).Na druhej strane však stoja „liberáli“ (rozumejme pod týmto výrazom všetky školy, ktoré sa zameriavajú na ponukovú stránku ekonomiky a odmietajú štátne zásahy). Tí odmietajú Keynesovu podporu efektívneho dopytu, štátne zasahovanie a deformácie vôbec. Mnohí moji kolegovia v tomto duchu argumentujú proti deformáciám (šrotovné, zateplovanie) tvrdiac, že nastáva presun budúcej spotreby do súčasnosti (s čím nesúhlasím, ale to nechajme teraz bokom), klesá celkové bohatstvo (to je pravda!), prípadne že vznikajú štrukturálne bomby (to je tiež pravda).

Nechajme však kritiku Keynesa tak a zamerajme sa na opatrenia, ktoré navrhujú. Ide v podstate o zlepšovanie podnikateľského prostredia - odstraňovanie administratívnych bariér podnikania, znižovanie daní a odvodov, zastavenia plytvania štátu, flexibilnejší trh práce, podporu konkurencieschopnosti a pod. So všetkými týmito opatreniami plne súhlasím a zároveň si myslím, že sú nevyhnutné k tomu, aby mala obnova ekonomiky tvar V a nie tvar L (ktorý hrozí, ak sa tieto opatrenia neprijmú a zostaneme len pri Keynesových opatreniach, ktoré sú krátkodobého charakteru). Ich prijatie už na začiatku krízy bolo neskoro. Sú nevyhnutné pre dynamický rast hospodárstva (aj mimo krízy), čoho dôkazom je aj rast povojnového Nemecka, Japonsko, či ázijské tigre.

Chcel by som teda zdôrazniť, že pre úspešný boj s krízou sú nevyhnutné aj Keynesove opatrenia (na zbrzdenie prepadu), ale hlavne prorastové liberálne opatrenia. Tieto liberálne opatrenia sa však nedajú uskutočniť, ak v spoločnosti zúri nezamestnanosť a sociálne nepokoje. Ľudský kapitál je totiž veľmi špecifický a odlišný od ostatných výrobných faktorov. Preto by žiadny ekonóm, resp. tvorca hospodárskej politiky nemal byť zahľadený iba do jedného ekonomického smeru alebo školy - nemal by mať klapky na očiach, ale sa pozerať doslova „napravo aj naľavo“. A už vonkoncom by nemali opatrenia tvoriť politici bez akejkoľvek koncepcie.