Vstup SR do Európskej únie

Prvá oficiálna žiadosť o členstvo v EÚ bola predložená už v roku 1995 avšak v Posudku k žiadostiam o členstvo, ktorý vypracovala Európska komisia (EK) sa konštatovalo, že SR nespĺňa politické kritériá a vzhľadom na nestabilnosť ústavných inštitúcií a nedostatky vo fungovaní demokracie. Na základe tohto hodnotenia neodporúčila Európska rada otvorenie prístupových rokovaní. Zmena nastala po roku 1998 po parlamentných voľbách. V decembri 1999 sa v hodnotiacej správe EK konštatovalo, že Slovensko plní kodanské politické kritériá a bolo prizvané k rokovaniam o vstupe. Celý proces trval 3 roky. Ukončenie rokovaní o vstupe nastalo v decembri 2002. Text schválenej Zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k EÚ bol výsledkom prístupových rokovaní s predstaviteľmi EÚ a muselo ho schváliť všetky členské aj pristupujúce krajiny (dokopy 25 krajín k 1. 5. 2004), EK, Európsky parlament (EP) a Rada ministrov zahraničných vecí. Tento text schválila NRSR 1. 7. 2003 (140 prítomných poslancov, 129 za, 10 proti – KSS, jeden sa zdržal). Zmluva nadobudla účinnosť k 1. 5. 2004 a Slovenská republika sa tak k tomuto dátumu stala členským štátom EÚ. Vstupom do EÚ sa Slovensko vzdalo časti svojej suverenity delegovaním právomocí na inštitúcie EÚ (EK, Rada EÚ, Európsky súdny dvor, a pod.). Taktiež SR prebrala na seba povinnosť prispievať do rozpočtu EÚ (prvé tri roky 934 mil. EUR, pričom tieto peňažné prostriedky neboli a doteraz nie sú účelovo viazané na rozdiel od peňažných prostriedkov z predvstupových a povstupových fondov EÚ pre SR, ktoré sú viazané na vypracovanie projektov). Pomerne podrobnú chronológiu vývoja vzťahov EÚ a SR možno nájsť napríklad tu a analýzu práv a povinností vyplýnajúcich z členstva tu.

Vývoj EÚ 

Samotná Európska únia vznikla na základe podpisu tzv. Maastrichtskej zmluvy (Zmluvy o EÚ) predstaviteľov jednotlivých členských (resp. zakladajúcich) štátov 7. februára 1992, pričom táto zmluva nadobudla účinnosť k 1. 11. 1993 (nespomína sa to často, ale z historického hľadiska je teda EÚ mladšia ako samostatná SR, ktorá vznikla k 1. 1. 1993). K 1. 1. 1995 sa ďalšími členskými štátmi stali aj Rakúsko, Fínsko a Švédsko. Nórsko v referende odmietlo (nepodporilo) členstvo v EÚ. Počet členských štátov sa teda zvýšil na 15 (k 1. 1. 1995). Už necelý rok po ukončení prístupových rokovaní medzi SR a EÚ (ako bolo už skôr uvedené - december 2002) sa v Ríme 4. októbra 2003 konala Medzivládna konferencia o inštitucionálnych reformách EÚ. Predmetom diskusie na tejto konferencii bol návrh Zmluvy zakladajúcej Ústavu pre Európu a bola prijatá Európskym konventom. Táto zmluva okrem iného rušila právo vetovať rozhodnutia (neuplatňovanie princípu jednomyseľnosti pri hlasovaniach aj v oblasti zahraničnej politiky, obrany, daní, trestného práva,...) a bol navrhovaný mechanizmus hlasovania tzv. kvalifikovanou väčšinou (to dávalo výhodu pri hlasovaní veľkým krajinám EÚ ako je napr. Nemecko či Francúzsko). Medzi ďalšie zmeny patrilo aj vytvorenie funkcie európskeho prezidenta (predsedu Európskej rady). Tento návrh bol zo strany vlády ako aj parlamentu odmietnutý a bolo dohodnuté, že o texte tejto zmluvy sa ešte bude rokovať. Otázka euroústavy, resp. takzvanej Lisabonskej zmluvy (prijatej v decembri 2007) a jej schvaľovanie v jednotlivých štátoch je aktuálne aj dnes, hoci Írsko v referende už tento dokument odmietlo a ide teda už v podstate o "mŕtvy" dokument.

Ekonomická a menová únia

Pri označovaní EMÚ nastávajú často nezrovnalosti (aj v odborných publikáciách a článkoch). Čo vlastne táto skratka znamená?
V súlade s Maastrichtskou zmluvou sa používa nasledovné označovanie:
Economic and Monetary Union (EMU), čo v preklade znamená Ekonomická a menová únia (EMÚ) alebo tiež Hospodárska a menová únia (HMÚ). Rozhodne však označenie EMÚ neznamená Európsku menovú úniu (hoci sa to často takto chybne uvádza).
Pojem Ekonomická a menová únia (EMÚ) sa spája s harmonizáciou hospodárskych a menových politík členských štátov EÚ a vytvorením jednotnej meny.

Maastrichtské kritériá pre verejné financie (resp. fiskálnu politiku)

Konvergenčné kritériá pre fiskálnu politiku možno nájsť v článku 104c Maastrichtskej zmluvy, pričom konkrétne vymedzenie “referenčných hodnôt” sa nachádza v Protokole o postupe pri nadmernom deficite, ktorý je súčasťou zmluvy a taktiež v Nariadení Rady (ES) č. 1467/97 o urýchľovaní a objasňovaní vykonania postupu pri nadmernom schodku, ktorý prijala Rada EÚ dodatočne 7. júla 1997.
Tieto kritériá pre verejné financie (resp. fiskálnu politiku) znejú:

1. kritérium – skúma sa či pomer plánovaného alebo skutočného štátneho deficitu k hrubému domácemu produktu neprekračuje referenčnú hodnotu (v Protokole o postupe pri nadmernom deficite sa definuje ako 3 % a HDP je v trhových cenách).
Hneď sú tu však dve výnimky, kedy táto podmienka nemusí byť splnená. Prvou je prípad ak tento pomer podstatne klesol, alebo ak sa neustále znižuje a dosahuje úroveň, ktorá sa približuje referenčnej hodnote a druhou výnimkou je ak toto prekročenie referenčnej hodnoty je výnimočné alebo dočasné a tento pomer sa pohybuje tesne pri referenčnej hodnote.
Kritika: Je tu možný vznik rôznych interpretácií. Nie je jasné, čo sa myslí pod “podstatným poklesom” a ani to akým tempom by mal klesať deficit, aby bol považovaný za “neustále sa znižujúci”.
Na interpretáciu kritérií, týkajúcich verejných financií a fiskálnej politiky neboli vypracované žiadne podrobnejšie smernice.

2. kritérium – skúma sa, či pomer štátneho dlhu k hrubému domácemu produktu neprekračuje referenčnú hodnotu (v už spomenutom Protokole o postupe pri nadmernom deficite je určená ako 60 % a HDP je v trhových cenách).
Kritika: Opäť je tu výnimka, že to neplatí pre prípady, keď sa tento pomer dostatočne znižuje a vyhovujúcim tempom sa približuje referenčnej hodnote.
Pod pojmom “štátny” sa rozumie taký, ktorý sa vzťahuje všeobecne na štátnu správu, t.j. na ústredné, regionálne a miestne orgány a fondy sociálneho zabezpečenia s výnimkou obchodný operácií, ako sú vymedzené v Európskom systéme integrovaných účtov (neskôr ESA 95) a pod pojmom “dlh” sa myslí hrubá celková suma dlhov v nominálnych hodnotách na konci roka konsolidovaná v jednotlivých odvetviach štátneho sektora a medzi nimi.
Členské štáty majú tiež povinnosť podávať Európskej komisii pravidelné a bezodkladné správy o plánovaných a skutočných deficitoch.

Fiskálna politika a Maastrichtská zmluva

Kritériá pre fiskálnu politiku sú v tejto zmluve pomerne náročné. Uvádza sa, že členský štát musí uskutočňovať hospodársku politiku takým spôsobom, aby prispel k dosiahnutiu cieľov Európskeho spoločenstva (resp. Európskej únie). Predovšetkým je to zákaz pre centrálne banky poskytovať pôžičky verejným inštitúciám, zákaz EÚ a členským štátom preberať na seba záväzky vyplývajúce z vysokého dlhu iných členských štátov a taktiež postup pri nadmernom deficite. Nadmerné deficity sa v podtate musia financovať prostredníctvom emisií cenných papierov a dlhopisov umiestnených na kapitálových trhoch a teda sa priamo vylučuje menové financovanie rozpočtových deficitov. Potom sú tu samozrejme konvergenčné kritériá, ktoré už boli spomenuté skôr, takže nepovažujem za potrebné venovať sa im opäť.

Pakt stability a rastu

Európska rada prijala v júni 1997 v Amsterdame dva dôležité dokumenty (rezolúcie). Prvý z nich je známy ako Pakt stability a rastu, ktorá zaväzuje členské štáty k tomu, aby dodržiavali rozpočtovú disciplínu. Zaručené to má byť mnohostranným dohľadom a zákazom prehnaných deficitov. Druhý dokument sa týka hospodárskeho rastu a uvádza sa v ňom tiež, že členské štáty a Európska komisia sa zaväzujú k tomu aby bola otázka zamestnanosti v popredí politických záujmov EÚ (mimochodom, je všeobecne známe, že ani jedno z maastrichtských kritérií sa netýka zamestnanosti, resp. miery nezamestnanosti).
Pakt stability a hospodárskeho rastu sa skladá z troch častí. Prvou časťou je Smernica Rady č. 1466/97 zo 7. júla 1997 o posilnení dozoru nad rozpočtovými pozíciami a o dozore a koordinácií hospodárskych politík (účinnosť od 1. 6. 1998). Druhou časťou je Smernica Rady č. 1467/97 zo 7. júla 1997 o urýchlení a objasnení realizácie postupu pri nadmernom deficite (účinnosť od 1. 1. 1999). Treťou časťou je samotná Rezolúcia Európskej rady o Pakte stability a hospodárskeho rastu o 7. júla 1997.

Pôvodný Pakt stability bol tak rozšírený (na návrh francúzskej strany) o hospodársky rast.
Vytvorením Paktu stability a rastu došlo k vytvoreniu formy sekundárnej legislatívy, ktorá spresňuje a vysvetľuje ustanovenia v Maastrichtskej zmluve týkajúca sa rozpočtovej disciplíny, pričom základný strednodobý cieľ v oblasti fiskálnej disciplíny v EÚ je vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet.

Samotný Stability and Growth Pact (SGP - niektorými ekonómami vtipne označovaný ako Stupidity and Gloom Pact) je navrhnutý ako dvojpilierový. Tzv. preventívny pilier spočíva v stanovení adekvátnych fiskálnych cieľov a v prijatí konvergenčného programu, resp. programu stability, ktorý zabezpečuje dosiahnutie týchto fiskálnych cieľov. Maastrichtská hodnota deficitu (3 % HDP v trhových cenách) sa začala chápať ako maximálna prípustná horná hranica pre deficit za normálnych podmienok hospodárskeho cyklu. Jedným z cieľov Paktu stability a rastu bolo aj urýchlenie krokov pri Postupe pri nadmernom deficite pomocou stanovenia časových limitov pre skončenie kľúčových krokov. Ak sa štát s nadmerným deficitom chcel vyhnúť sankciám, musel po novom, znížiť rozpočtový deficit aspoň na úroveň 3 % HDP už v nasledujúcom roku. Avšak opäť s výnimkou pre prípad výskytu “špeciálnych okolností”, ktoré to však už nie sú definované. Sankciou je bezúročný vklad vypočítaný ako určité percento HDP a skladá sa z dvoch komponentov. Prvý komponent, ktorý sa rovná 0,2 % HDP je fixný a druhý je variabilný a rovná sa 10 % hodnoty o ktorú deficit prekračuje 3 %-nú hranicu.

Reforma paktu stability a rastu

Reforma Paktu stability a rastu bola potrebná najmä z toho dôvodu, že Francúzsko a Nemecko, teda najväčšie krajiny a tzv. “motory integrácie”, od roku 2002 tento dokument nepretržite porušovali vysokým deficitom verejných financií. Zo začiatku sa uvažovalo o tom, že sa budú meniť referenčné hodnoty pre fiskálnu politiku (3 % k HDP pre deficit verejného rozpočtu a 60 % HDP pre verejný dlh), nakoniec však na nátlak menších krajín (Rakúsko, Fínsko, Holandsko a Slovensko) boli tieto hodnoty nezmenené. 23. marca 2005 došlo k dohode v tom, že ak bude prekročenie deficitu “dočasné a “blízke” referenčnej hodnote, krajina sa môže vyhnúť sankciám. Išlo v podstate o nebezpečný precedens, ktorý môže do budúcnosti viesť k benevolencií voči podmienkam, ktoré boli dohodnuté už v Maastrichtskej zmluve, čo môže vyvolať aj ohrozenie samotného projektu Ekonomickej a menovej únie ako aj projektu jednotnej európskej meny. Dokonca možno podľa môjho názoru povedať, že podobné kroky môžu v budúcnosti vyvolať problémy s dodržiavaním akýchkoľvek dohôd v rámci EÚ.

Celkové zhodnotenie dopadov vstupu do EÚ na fiskálnu politiku (Spracované aj podľa BELIČKOVÁ, K. a kol.: Verejné rozpočty, Bratislava, Ekonóm, 2005)

V súvislosti so vstupom do EÚ už boli v predchádzajúcom texte spomenuté niektoré priame dopady na fiskálnu politiku. K tomuto by som ešte rád pripojil pár poznámok, ktoré taktiež súvisia s fiskálnou politikou a Európskou úniou.

Vstup do EÚ mal dopad na daňovú sústavu, ktorá bezprostredne súvisí s fiskálnou politikou. Aj v súčasnosti sú snahy o harmonizáciu okrem iného aj v tejto oblasti. Takáto harmonizácia už prebehla napríklad v oblasti nepriamych daní. Smernice EÚ stanovujú minimálne sadzby DPH, ktoré môžu členské štáty uplatňovať. V súčasnosti “je dovolené” popri jednej základnej sadzbe DPH, ktorá nesmie byť nižšia ako 15 %, mať aj jednu alebo dve znížené sadzby, pričom opäť je tu stanovená minimálna sadzba 5 % pod ktorú nemožno ísť. Zároveň treba podotknúť, že podiel na DPH jednotlivých členských štátov je jedným z hlavných zdrojov rozpočtu EÚ (do roku 1997 bol hlavným zdrojom príjmov, momentálne je na druhom mieste). Je určený pevný podiel zo základu stanoveného na výpočet DPH. Na začiatku bol tento podiel stanovený ako 1 % a v roku 1986 došlo k jeho zvýšeniu na 1,4 %. Stanovený základ nesmie prevýšiť 55 % HNP daného členského štátu. Každopádne však ide o transfer z rozpočtu členského štátu do rozpočtu EÚ a v súčasnosti sú opäť aktuálne snahy o harmonizáciu daní, tentokrát priamych. Hovorí sa o harmonizácii “aspoň” základov dane ak už nie o harmonizácii samotných sadzieb priamych daní.

Ďalším zo zdrojov rozpočtu EÚ je podiel na hrubom národnom produkte (HNP) jednotlivých členských štátov, ktorý momentálne predstavuje až viac ako 40 % príjmov rozpočtu EÚ. Zaujímavé je, že ide o zdroj príjmov, ktorý bol vytvorený pomerne nedávno (na základe reformy z roku 1988 a od roku 1989 sa prakticky používa) a bol pôvodne navrhnutý ako doplnkový zdroj. V súčasnosti je však už dominantným príjmom rozpočtu EÚ. Sadzba je vo výške 2,27 % HNP (ešte do roku 1999 nesmela prekročiť 1,27 %, bolo to však neskôr zmenené) a tieto prostriedky sa teda opäť stávajú príjmom rozpočtu EÚ.

Samozrejme treba korektne podotknúť, že finančné prostriedky z EÚ Slovenská republika aj dostáva. Sme tzv. čistým prijímateľom (viac dostávame ako do rozpočtu EÚ dávame). Avšak nič to nemení na fakte, že odvody do rozpočtu EÚ nie sú viazané účelovo, zatiaľ čo prostriedky z fondov EÚ sú viazané na vypracovanie projektov. Často sa tiež medializuje plánovaný objem finančných prostriedkov, ktoré môže v najbližších rokoch SR z fondov EÚ čerpať. Keď sa však porovnajú údaje o reálnom čerpaní a sumy peňažných prostriedkov, ktoré plynuli do rozpočtu EÚ, tento kladný rozdiel nie je ani zďaleka tak výrazný.

Ekonomická a menová únia - vývoj

V júni 1988 Európska rada poverila výbor (tzv. Delorsov výbor) vedený Jacquesom Delorsom, vtedajším prezidentom (predsedom) Európskej komisie, aby preveril a vypracoval návrh konkrétnych etáp vedúcich k vytvoreniu hospodárskej a menovej únie. Členmi výboru boli guvernéri národných centrálnych bánk krajín Európskeho spoločenstva, vtedajší generálny riaditeľ Banky pre medzinárodné zúčtovanie (BIS) Alexandre Lamfalussy, dánsky profesor ekonómie Niels Thygesen a vtedajší prezident Banco Exterior de España Miguel Boyer. Záverečná Delorsova správa navrhla realizáciu hospodárskej a menovej únie v troch etapách.

Na zasadnutí Európskej rady v Madride (jún 1989) Jacques Delors predstavil tento podrobný plán a časový rozvrh pre Ekonomickú a menovú úniu (EMÚ). Neskôr sa tento plán aj zakotvil v Maastrichtskej zmluve.

Maastrichtská zmluva stanovila tri etapy EMÚ: v prvej etape (od 1. júla 1990 do 31. decembra 1993) členské štáty umožnili voľný pohyb kapitálu medzi svojimi územiami, začali viac koordinovať svoju hospodársku politiku a nadviazali užšiu spoluprácu medzi svojimi centrálnymi bankami. Druhá etapa (od 1. januára 1994 do 31. decembra 1998) sa začala založením Európskeho menového inštitútu (EMI) a bola zameraná na technické prípravy na vytvorenie jednotnej meny, prevenciu nadmerných schodkov verejných financií a výraznejšiu konvergenciu hospodárskej a menovej politiky členských štátov (s cieľom zaistiť cenovú stabilitu a zdravé verejné financie). Tretia etapa (od 1. januára 1999) sa začala stanovením neodvolateľných výmenných kurzov, prenesením zodpovednosti za menovú politiku na ECB a zavedením eura ako jednotnej meny. Celý proces z zavedenia eura bol pozoruhodne rýchly. Od podpisu Maastrichtskej zmluvy (7. 2. 1992), kde sa zakotvil princíp jednotnej európskej meny až po zavedenie eura do bezhotovostného platobného styku (k 1. 1. 1999) a hotovostného platobného styku (k 1. 1 2002) ubehlo len necelých 10 rokov. Kto by mal záujem o podrobnejšie informácie o histórii EÚ a EMÚ, odporúčam túto stránku.

Ekonomická a menová únia a Slovensko

Slovenská republika sa v prístupových rokovaniach zaviazala k pristúpeniu k tretej etape ekonomickej a menovej únie a s týmto záväzkom súvisí aj prijatie eura ako platidla v hotovostnom a bezhotovostnom platobnom styku. Bola jej však udelená derogácia (dočasná výnimka). Podľa článku 122 Zmluvy o založení ES sú členskými štátmi s výnimkou (derogáciou) tie krajiny, ktoré euro ešte neprijali, ale na jeho prijatie sa pripravujú a na ktoré sa zatiaľ nevzťahujú práva a povinnosti vyplývajúce zo zavedenia eura ako jednotnej meny. Odlišná situácia platí v prípade Dánska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, ktoré sa, na základe ustanovení v Maastrichtskej zmluvy, tretej etapy ekonomickej a menovej únie nemusia zúčastniť. Členstvo v EÚ s “trvalou výnimkou” znamená, že príslušný členský štát (VB, Dánsko) je oslobodený od niektorých, hoci nie od všetkých ustanovení, ktoré za normálnych okolností platia hneď od začiatku tretej etapy HMÚ. Okrem iného ide o všetky ustanovenia, ktoré prenášajú zodpovednosť za menovú politiku na Radu guvernérov ECB.
28. novembra vstúpila Slovenská republika do Európskeho menového systému (EMS bol založený už v marci 1979), ktorého súčasťou je aj Mechanizmus výmenných kurzov ERM II a tým sa SKK stala aj členom tohto mechanizmu s fluktuačným pásmom +/- 15 % od centrálnej parity na úrovni 38,4550 SKK/EUR (32,6868; 44,2233). Od 19. 3. 2007 došlo k posunu tejto parity (jednorazové posilnenie o 7,83 %) na úroveň 35,4424 SKK/EUR (30,1260; 40,7688). Prijatie eura v SR sa predpokladá k 1. 1. 2009 (formou tzv. “big bangu”, teda v hotovostnom aj bezhotovostnom platobnom styku naraz). 

Maastrichtské kritériá pre menovú politiku

Tieto kritériá sú vymedzené v článku 109j Maastrichtskej zmluvy a v Protokole o kritériách konvergencie podľa článku 109j Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ktorý je opäť súčasťou Maastrichtskej zmluvy.
Európskej komisii a Európskemu menovému inštitútu (bol súčasťou druhej etapy hospodárskej a menovej únie, ktorá sa začala 1. januára 1994 a jeho nástupcom sa stala Európska centrálna banka – ECB) ukladá povinnosť informovať Radu EÚ o pokroku v súvislosti s dosiahnutím hospodárskej a menovej únie vo forme konvergenčných správ, kde sa posudzujú kritériá pre menovú politiku.
Tieto kritériá pre menovú politiku znejú:

1. kritérium - členský štát musí dosiahnuť vysoký stupeň cenovej stability (tzv. inflačné kritérium). Znamená to dosiahnuť mieru inflácie, ktorá sa približuje priemernej miere inflácie najviac troch členských štátov s najvyššou cenovou stabilitou. (v Protokole o kritériách konvergencie sa potom upresňuje, že pod pojmom “miera inflácie, ktorá sa približuje” sa myslí priemerná miera inflácie vykazovaná v priebehu roka pred skúmaním, ktorá neprekračuje viac ako o 1,5 % miery inflácie maximálne troch členských štátov – tzv. dlhodobá cenová stabilita). Pričom inflácia sa meria pomocou indexu spotrebiteľských cien (Consumer Price Index – CPI), ale na porovnateľnom základe a mal by zohľadniť rozdiely medzi vnútroštátnymi definíciami.
Nariadením Rady (ES) č. 2494/95 prijatým 23. 10 1995 bol pre zlepšenie vypovedacej schopnosti indexu spotrebiteľských cien (CPI) vypracovaný harmonizovaný index spotrebiteľských cien (Harmonized Index Consumer Prices – HICP).
Kritika: Pri interpretácii tohto kritéria je problém s nepresným vymedzením počtu štátov s najnižšou mierou inflácie. Konkrétne je problematický výraz “najviac troch členských štátov s najvyššou cenovou stabilitou”. Znamená to de facto to, že kritickú hodnotu na posudzovanie je možné vypočítať z priemernej miery inflácie jedného, dvoch alebo troch štátov s najnižšou infláciou.

2. kritérium - stálosť konvergencie dosiahnutej členským štátom a jeho účasti v mechanizme výmenných kurzov Európskeho menového systému, ktorá sa odráža v dlhodobých úrovniach úrokovej miery (tzv. kritérium dlhodobej úrokovej miery).
V Protokole o kritériách konvergencie sa opäť upresňuje, že v priebehu jedného roka pred preskúmaním nesmie priemerná dlhodobá nominálna úroková sadzba členského štátu prekročiť o viac ako 2 % priemernú nominálnu úrokovú sadzbu tých troch štátov, ktoré v oblasti cenovej stability dosiahli najlepšie výsledky. Úrokové sadzby sa hodnotia na základe dlhodobých štátnych dlhopisov, alebo porovnateľných cenných papierov, pričom sa prihliadne na rozdielne definície v jednotlivých členských štátoch. V smerniciach, ktoré vydal Európsky menový inštitút sa tiež uvádza, že štátne dlhopisy musia mať dobrú likviditu a dobu splatnosti minimálne desať rokov.
Kritika: Opäť je problematické určiť, či sa na výpočet kritickej hodnoty pre posudzovanie má použiť hodnota jedného, dvoch alebo troch štátov s najnižšou infláciou. A taktiež nie je jasné, čo sa myslí pod pojmom "najlepšie výsledky" v oblasti cenovej stability. Je to miera inflácie blízka nulovej inflácií, či nebodaj deflácia? Je lepšia trojpercentná deflácia, alebo trojpercentná inflácia?

3. kritérium - členský štát musí dosiahnuť normálne fluktuačné rozpätie stanoveného mechanizmom výmenných kurzov (ERM 2) Európskeho menového systému (EMS) bez výrazného napätia, minimálne počas dvoch rokov pred skúmaním, bez devalvácie voči mene iného členského štátu (kritérium stability devízového kurzu).
Kritika: Interpretácia “normálneho fluktuačného rozpätia” je problematická, pretože v čase podpísania Maastrichtskej zmluvy (7. 2. 1992) boli dohodnuté hranice fluktuačného pásma na +/- 2,25 % a už v auguste 1993 boli tieto hranice rozšírené na +/- 15 %. V čase rozšírenia týchto hraníc sa to považovalo za dočasné opatrenie, avšak trvá to tak až dodnes. Definícia “normálneho fluktuačného pásma” teda doteraz nie je jasná.

Celkové zhodnotenie dopadov vstupu do EMÚ na fiškálnu politiku

Ekonomická a menová únia je postavená na nehomogénnych základoch. Menová politika je v eurozóne centralizovaná s jednoznačnou zodpovednosťou ECB. Fiskálna politika je decentralizovaná, ale problémy koordinácie aspoň do určitej miery rieši Pakt stability a rastu. Okrem toho Európska komisia má určité, hoci obmedzené, možnosti na uskutočňovanie fiskálnych transferov a na podporu regiónov postihnutých negatívnymi šokmi prostredníctvom štrukturálnych fondov. Ostatné hospodárske politiky sú skoro výlučne na národnej úrovni s veľmi malým stupňom koordinácie.

Z dlhodobého hľadiska bude stabilita menovej únie ohrozená bez vytvorenia silnejšej  únie, smerom k únii politickej. Dosiahnutie spoločného stanoviska všetkých krajín EÚ je dnes veľmi náročným a dlhým procesom. Je však jasné, že jedného dňa eurozónu postihne výrazný asymetrický šok, na ktorý bude potrebné razantne reagovať. Z historického pohľadu sa všetky menové únie, ktoré neboli sprevádzané úzkou politickou integráciou, rozpadli po veľmi veľkých šokoch, napr. po vojne. Toto samozrejme predstavitelia európskych inštitúcií veľmi dobre vedia a z tohto pohľadu je vstup do EMÚ, podľa môjho názoru, len medzikrokom k politickej únii.
V súčasnosti EÚ nie je schopná rýchlej a dôraznej reakcie, čo dosvedčuje zlyhanie a následná reforma Paktu stability a rastu alebo neschválenie európskej ústavy v referende (Francúzsko a Holandsko) a Lisabonskej zmluvy o niečo neskôr (Írsko).

Nie všetky krajiny majú s fiskálnym hospodárením problémy, ale u niektorých to tak je a trh na nedisciplinované krajiny reaguje aj tým spôsobom, že sa účtujú rozdielne úrokové sadzby na dlhy týchto krajín podľa ich bonity a ratingu.

Nezodpovedanou otázkou naďalej zostáva, či môžu vedľa seba v jednej ekonomickej a menovej únii dlhodobo spolupôsobiť štáty s rôznymi reálnymi úrokovými sadzbami, odlišnými inflačnými preferenciami a tým aj iným reálnym rovnovážnym kurzom voči tretím krajinám. Z tohto pohľadu sú určite nejaké “referenčné hodnoty” potrebné. Prečo by však nebolo možné vytvoriť vlastné “referenčné hodnoty” napríklad vrámci krajín V4 a tie dodržiavať pri súčasnej koordinácií ekonomík vrámci trebárs stredoeurópskeho regiónu? Silne pochybujem, či sú práve referenčné hodnoty EÚ z Maastrichtskej zmluvy vhodné pre ekonomiku Slovenskej republiky, ktorú v najbližších rokoch ešte nepochybne čakajú mnohé potrebné reformy. Pri obmedzeniach dvoch základných nástrojov hospodárskej politiky (menová politika úplne delegovaná na ECB a fiskálna politika obmedzená Paktom stability a rastu či konvergenčnými kritériami) bude, podľa môjho názoru, nesmierne ťažké zabezpečiť zdravý a želaný hospodársky vývoj na Slovensku. Integráciu do EÚ možno hodnotiť rozhodne pozitívne (plánovaný, hoci dosiaľ nezrealizovaný voľný pohyb pracovných síl, tovaru, kapitálu, a slobodné poskytovanie služieb), ale pri hodnotení prehlbovania integrácie a centralizácie smerom k menovej, fiskálnej a politickej únii by som bol omnoho opatrnejší a pri tomto procese podľa mňa prevažujú nevýhody nad výhodami. Ako vyplýva z predošlého textu ani len “výklad” na prvý pohľad exaktných konvergenčných kritérií nie je pri bližšom pohľade a dôkladnom preskúmaní záležitosťou až natoľko presnou. Proces integrácie v EÚ je proces politický, ktorý je zároveň procesom centralizácie. Je pravdou, že hoci sú tieto kritériá naoko “exaktné” o ich výklade rozhodujú opäť politici, ktorí ich aj určili predtým.

Verím, že môj, povedzme negatívny postoj k prehlbovaniu integrácie neodradil čitateľa od pozorného preštudovania tohto článku, pretože som sa v ňom snažil “zhustiť” fakty o EÚ a EMÚ, ktoré žiaľ neboli a nie sú často prezentované. Pri vypracovávaní článku som čerpal z vedomostí, ktoré som získal predchádzajúcim dlhodobým štúdiom danej problematiky, ale veľmi dôležitým zdrojom informácií boli aj oficiálne a voľne dostupné materiály (napr. zmluva o EÚ, či materiály ECB a NBS), ktoré uvádzam a na ktoré sa odvolávam.

Tento článok (v pôvodnej verzii) možno nájsť aj na mojom súkromnom blogu, kde bol aj predtým publikovaný.