„Máme spoločnú menu, spoločnú menovú politiku, spoločnú centrálnu banku a nemáme ekonomickú vládu?“ Vyhlásil len nedávno v europarlamente Nicolas Sarkozy. Kritici centralizovania Európskej únie hneď poukázali na osobné ambície francúzskeho prezidenta. Myšlienka o vláde eurozóny ale nie je ničím nová. Mohla by znamenať medzistupeň k politickej únii. A myslím si, že je načase o nej začať reálne uvažovať.

Dnes, keď Európu sužuje finančná kríza, už aj v severských krajinách Dánska a Švédska začínajú opatrne hovoriť, či by nebolo bezpečnejšie byť súčasťou eurozóny. Ukazuje sa, že kým v prípade stability a rastu je euroskepticizmus „in“, v období kríz a recesie sa smer trochu reviduje. Neexistuje preto vhodnejší čas ako teraz, prísť s novou dohodou o reforme EÚ, ktorej výsledkom by mala byť cestovná mapa k politickej únii. Odhliadnuc preto od osobných ambícií Nicolasa Sarkozyho, vytvorenie hospodárskej vlády eurozóny je medzistupňom k fiškálnej harmonizácii. Zároveň zabezpečí koordináciu hospodárskych politík v eurozóne, ktoré sa v súčasnosti riadia (resp. riadili, či mali riadiť) Paktom stability a rastu. Pre eurozónu to znamená, že menová a fiškálna politika budú pôsobiť ruka v ruke, nie systémom ako je to v súčasnosti. Samozrejme, na členských štátoch by ostal súbor federálnych kompetencií v daňovej, či odvodovej oblasti. 

V tejto súvislosti možno hovoriť v dvoch rovinách:

Po prvé, únia sa musí bezpodmienečne reformovať. Snahy o reformu EÚ tu už ale boli. Spomeniem len euroústavu a poslednú Lisabonskú zmluvu. Zmluvy, ktoré mali reformovať inštitúcie, sú dnes de iure mŕtve. Dovolím si povedať, že je to dobrá správa. EÚ totiž potrebuje nie parciálne dokumenty, ktoré iba centralizujú, ale potrebuje zaviesť prvky zastupiteľskej demokracie. Na rozdiel od Spojených štátov so silným prezidentom, v Európe historicky prevláda silný parlament. Občania členských krajín preto vyberajú svojich zástupcov do Európskeho parlamentu aj dnes. Tento kľúč by pokračoval aj naďalej, rozdiel by bol v tom, že jednotlivé frakcie v EP by vytvorili vládu. Úniu by navonok zastupoval predseda, prezident alebo aj generálny tajomník. Na názve nezáleží. Dôležité je, aby to bol človek zvolený buď občanmi krajín, prípadne v závislosti od jeho kompetencií parlamentom ako nepriama voľba prezidenta. Hlava EÚ musí zosobňovať politickú moc vychádzajúcu od občanov. Vyhneme sa tak nezmyselným polročným predsedníctvam a najmä vo svete budeme vystupovať jednotne. Skúste sa vcítiť do pocitov ruského, či amerického prezidenta pri rokovaní so špičkou EÚ: oproti vám sa posadí predseda Európskej rady, šéf komisie, vysoký predstaviteľ EÚ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a minister zahraničia predsedajúcej krajiny. Nie je to hlúpe?

Po druhé, reforma deficitu demokracie otvorí dvere k politickej únii. Tu by som to pre moju záľubu v členení opäť rozdelil na politický pohľad a pohľad ekonomický:

Z pohľadu politiky EÚ si hlbšia integrácia vyžiada predovšetkým spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Členské krajiny by delegovali všetky právomocí v tejto oblasti na centrálnu vládu. Zrušil by sa tým systém rotujúceho predsedníctva a v súlade s princípom zastupiteľskej demokracie by z volieb vzišla vláda a prezident EÚ, ktorí by ju zastupovali navonok. Európska únia by nadobudla právnu subjektivitu (v súčasnosti je to štátne usporiadanie sui generis) a členské štáty by v zahraničných a bezpečnostných otázkach stratili hlavné slovo. Vyhli by sme sa tým stavu, keď vo WTO, NATO alebo pri summitoch s USA a Ruskom hrá únia len rolu štatistu popri politicko-ekonomických hrách jej vlastných členov.

Na členských štátoch by pritom ostal široký súbor právomocí. Občania by si volili svojich zástupcov do parlamentov, ktoré by tvorili koalície a na čele by stál predseda vlády alebo prezident. Jedna z týchto funkcií by bola zbytočná, keďže kompetencie by prešli na hlavu EÚ.

V súvislosti so štátmi zúčastnenými na federatívnom usporiadaní si nie som istý, či by bolo možné zahrnúť aj Veľkú Britániu. S tou by zrejme „nová“ únia zachovala spoločný trh a spoluprácu v menovej oblasti, vzhľadom ale na britské špecifické postavenie aj v rámci Commonwealthu by bol jej vstup nereálny.

Čo sa týka ekonomického pohľadu, EÚ sa vybrala primárne smerom k hospodárskej a menovej únii. Konvergenčné kritériá, ktoré musí krajina splniť, asi všetci poznáme. Tie ale nehovoria nič o ekonomickej vyspelosti záujemcov o euro. Kritici, ale aj zástancovia vstupu Slovenska do eurozóny často podopierali svoje názory Teóriou optimálnych menových oblastí, ktorú vypracoval Robert Mundell v 60. rokoch 20. storočia. V skratke načtrnem:

Na to, aby bolo ekonomicky efektívne a dlhodobo udržateľné zaviesť v akejkoľvek oblasti jednotnú menu je nutné, aby platilo toto: medzi oblasťami musí fungovať pracovná mobilita, voľný pohyb kapitálu, existovať mzdová a cenová flexibilita, najideálnejšia je čo najväčšia výrobková diverzifikácia a nakoniec rozpočtové prerozdelenie. Ak sa na to pozrieme z pohľadu eurozóny, pracovná mobilita sa odstráni najskôr v roku 2011, aj po tomto roku ale bude obmedzená sčasti jazykovou bariérou, tradíciami, príslušnosťou k národu a pod. Mzdová flexibilita v rámci eurozóny je utópiou ak si pomyslíme na silu odborov len v takom Francúzsku. Je ale nevyhnutné hľadať s nimi dohodu o raste miezd, ktoré neprevýšia produktivitu práce. Inak sa systém pomaly ale iste začne rúcať. O flexibilite na trhu tovarov a služieb je už ale možné uvažovať. EÚ podporuje konkurenciu v jej priestore, preto si nemyslím, že by v tejto oblasti došlo k rigidite cien. Nakoniec sa dostávame k podstate a to rozpočtovému prerozdeleniu. Na to, aby sa eurozóna dokázala chrániť pred asymetrickými šokmi, ktoré jednu krajinu postihnú recesiou, kým iná môže v tom období expandovať, je dôležité aby existoval centrálny rozpočet (federálny), z ktorého sa efektívnejšie prerozdelia prostriedky do oblastí postihnutých šokom. Všetky podmienky optimálnych menových zón pritom chránia krajiny pred šokmi, každý sa však skúste zamyslieť, ktoré eurozóna spĺňa a ktoré nie. Preto je kľúčové pre krajiny menovej únie uvažovať o vytvorení federatívneho štátu s centrálnou vládou a spoločnou fiškálnou politikou, ktoré zabezpečia jej väčšiu ochranu a stabilitu.

Kritici „superštátu“ a zástancovia konfederácie v jednom často hovoria o strate suverenity v oblastiach, ktoré nováčikom v únii prinášajú komparatívne výhody. Jednou z takých oblastí sú korporátne dane. Je ale dôležité pozrieť sa na akých priečkach figuruje práve daň z príjmu pri rozhodovaní o umiestnení investície. V prípade domácich výrobcov je to samozrejme iné. Harmonizácia daní sa stáva strašiakom, podľa môjho názoru, úplne zbytočným a spolitizovaným. Spoločná fiškálna únia nepredpokladá harmonizáciu daňových sadzieb (USA). Ani dnes nemáme v rámci DPH a spotrebných daní rovnaké sadzby. Existuje dolná sadzba DPH a znížená dolná sadzba DPH, u spotrebných daní minimálne sadzby. Ak sa hovorí o harmonizácii v oblasti priamych daní, viem si predstaviť zosúladenie výnimiek pri výpočte základu dane. Tento krok by ušetril náklady podnikateľom pôsobiacim vo viacerých členských krajinách. Pri sadzbách by sa mal uplatniť daňový rozptyl aspoň tak, ako je to pri daniach nepriamych. Netreba sa pritom obávať nastavenia vysokých spodných sadzieb, Slovensku s 19%-nou korporátnou daňou patrí spolu s Poľskom 7. miesto v rebríčku najnižších daní v EÚ (v celkovom daňovom zaťažení je to 2. miesto). Najnižšou sa pýši Cyprus a to 10%. Nepredpokladám preto, že by sme sa stali terčom kritiky a snahy o jej zvýšenie napr. zo strany Nemecka. To paradoxne v uplynulých rokoch zaznamenalo najvyšší pokles daní pre podniky a to o 8,9%.

Európska únia nie je ani zďaleka dokonalým spolkom spriatelených krajín. V každej jednej oblasti sa dajú nájsť negatíva, ale aj pozitíva. Podľa môjho názoru je najľahšie kritizovať ju ako takú, eurozónu, štrukturálne fondy, či poľnohospodársku politiku. Čo je ale isté, je, že je tu. Sme v nej a čoskoro vymeníme korunu za euro. Nie som jej bezbrehý zástanca a tiež si všímam chyby a kritizujem ich. Pozerám sa ale ako ísť ďalej, pretože cesta späť zatiaľ nie je. Kým nebude možnosť z nej vystúpiť. To je ale už na ďalšiu tému...